Pred dvadsiatimi piatimi rokmi bola populárna knižka Paula Guimarda ?Veci života". Dielo nie je veľké, neupúta ani prílišnou dejovou expozíciou. V prvom časovom pláne v podstate veľmi rýchle zomiera hlavný hrdina, deje v ostatných časových vrstvách sú ukladané do kratších, dlhších zábleskov vedomia. Podstatou je večný ľudský problém hodnôt života. Veci života pochopené a zaradené v krátkom čase zomierania. Architektúra je nepochybne kultúrno-sociálnou, aj ekonomickou vecou života. Neustále prahneme po tom, aby sa stala predmetom záujmu médií a verejnosti, aby sa "o nás" a našej práci viac vedelo. Keď sa tak stane, sme minimálne v rozpakoch. Najväčšie verejné diskusie sa začnú o koncoch, o zomieraní architektúry. Raz pre verejnosť zomrela architektúra ako nevinná obeť zlých zámerov, inokedy verejnosť volá ?po krvi" a chystá sa na popravu. Verejnosť vedená revolucionármi si žiada smrť. Premostenie galérie musí zomrieť.