Sakrálna tvorba má zvláštne postavenie v dejinách architektúry. Od najstarších čias až podnes vytvára prostredie, v ktorom transcendentno spája s pozemskou skutočnosťou. Aj keď sakrálne stavby spája základná duchovná kontinuita, vyjadrená náboženskými pravdami, jej podoba sa mení a tvaruje v závislosti od slohotvorných znakov a dobovej aktuálnosti. Pritom mnohé prejavy tohoto materiálneho tlmočenia sa v procese vývoja stávajú signifikantnými, s kontinuitou symboliky tvaru a formovania priestoru. Každé duchovné úsilie človeka potrebuje pre svoje pretlmočenie materiálne prostriedky, médiá, pomocou ktorých sa demonštruje. Preto formy, ktoré používa, dostávajú aj v tej či onej podobe a rozsahom svoje symbolické výpovede. Vyjadriteľnosť myšlienky je súčasne podmienená možnosťami, ktoré jej ponúka ?materiál?, z ktorého buduje, a to v najširšom význame tohto slova.