S termínom energetická certifikácia budov sme sa mohli stretnúť pri vydaní Smernice na obmedzenie emisií CO2 zlepšením energetickej účinnosti č. 93/76/EHS v roku 1993 [1]. Účelom tejto smernice bolo, aby členské štáty EÚ dosiahli cieľ v oblasti obmedzenia emisií CO2, najmä prostredníctvom vypracovania a vykonávania programov v nasledujúcich oblastiach - energetická certifikácia budov, účtovanie nákladov na kúrenie, klimatizáciu a teplú vodu na základe skutočnej spotreby, financovanie investícií do energetickej účinnosti vo verejnom sektore tretími osobami, tepelná izolácia nových budov, pravidelné prehliadky ohrievačov vody, energetické audity podnikov s vysokou spotrebou energie. Členské štáty mali vykonať programy zamerané na energetickú certifikáciu budov. Energetická certifikácia budov, ktorá pozostáva z opisu ich energetických charakteristík, má poskytnúť perspektívnym užívateľom informácie týkajúce sa energetickej náročnosti budovy. Ak to je vhodné, má tiež obsahovať možnosti zlepšenia týchto energetických charakteristík. Nie je účelom tohto článku hodnotiť ako dôsledne sa zaviedla táto smernica do praxe jednotlivých štátov EÚ. Možno nájsť príklady energetických certifikátov budov vydávaných od polovice deväťdesiatych rokov v štátoch EÚ. Predstavujú zárodok procesu, ktorý sa výraznejšie dostal do povedomia odbornej verejnosti vydaním Smernice 2002/91/EC o energetickej náročnosti budov [2]. Priniesla spodrobnenie obsahu energetickej certifikácie budov.