Mesto, jeho štruktúru, objemy, povrchy, vidíme, počujeme,voniame, cítime. Väčšinu vnemov nám samozrejme sprostredkúva zrak. Povrchy neohmatávame len priamo fyzicky, zrak sprostredkúva informáciu o drsnosti, či mäkkosti povrchu a včas nás varuje pred rizikovým dotykom. Taktilná zóna mesta nie je zavedený pojem, per analogiam hypoteticky smeruje medzi intímny a sociálny mikropriestor definovaný proximikou Edwarda Twitchella Halla a kultúrno-sociálny priestor definovaný konceptom ?habitus? Pierra Bordieua. V našom kontexte ide o parafrázu taktilnej zóny človeka, ktorá v podstate tvorí rozhranie medzi organizmom a prostredím.