Miera pominuteľnosti sa v kultúre zvyšuje s pribúdajúcim technickým ?pokrokom?. Hieroglyfy v kameni, klinové písmo v pálených keramických tabuľkách sú večné v zmysle večnosti materiálu, nielen v zmysle ľudskej večnosti. Papyrusy v Alexandrijskej knižnici zhoreli, Gutenbergove tlače sú živé, papier z päťdesiatych rokov sa rozpadá, tlač z lejzrových tlačiarní je nestabilná, záznam na disketách kolabuje, CD-čka budú mať možno ešte kratšiu životnosť ako sme sa obávali. Architektúra samotná sa správa podobne, ideovo aj materiálne.