späť na obsah časopisu

Paneláková kultúra ako pozostatok minulého režimu mala v estetike vnútroblokov jasno: trochu zelene, nejaké to parkovisko a oceľové preliezačky v predpísaných farebných odtieňoch. Navrhnúť, postaviť, naklonovať pre ďalšie sídliská v okolí. Dnes by sa takéto štandardizované riešenia nestretli s pozitívnou reakciou rezidentov. Očakávania sú vyššie, trendy premyslenejšie a vnútrobloky sa menia na povšimnutiahodný priestor, ktorý nielenže dostáva vlastnú tvár, ale dotvára charakter celej štvrte. 

O tom, ako sa pod vizáž vnútroblokov podpisovali zmeny spoločenského zriadenia, o ich funkciách, ale aj o aktuálnych trendoch aplikovaných vo vybraných bratislavských projektoch, rozpráva architektonická dvojica Igor Lichý a Tomáš Šebo, zakladatelia ateliéru Architekti Šebo Lichý, a Ivor Švihran, popularizátor histórie a urbanizmu.   

 

Ľudia v mestách sú čoraz angažovanejší v otázkach svojho životného priestoru. Jeho hranice už totiž dávno neurčujú len výmery bytov. Na relevancii naberajú aj verejné a poloverejné úseky v areáloch rezidenčných objektov.

Miesta, kde sme ešte pred niekoľkými desaťročiami väčšinou len prášili koberce a nestarali sa o nepokosenú trávu ani o polorozpadnuté lavičky, nadobúdajú prestížnejší status provizórnych komunálnych obývačiek. Dostatočne priestranných, aby v nich priaznivci aktívneho trávenia voľného času neprekážali vyhľadávačom tichého relaxu, dostatočne inšpiratívnych, aby v deťoch podnecovali chuť objavovať, a dostatočne inkluzívnych, aby sa v nich cítili príjemne všetky sociálne skupiny, nie iba úzko špecifikované cieľovky atraktívne pre predajcov bytov.

Revitalizácia vnútroblokov sa stáva čoraz častejšou témou odbornej, ale aj laickej verejnosti a výstavba nových, ktoré budú slúžiť jednotlivcom, rovnako ako celej susedskej komunite, dnes patrí k samozrejmým záväzkom spoločensky zodpovedných developerov a architektov. 

O histórii

Ako sa vnútrobloky „zabývali“ v našom hlavnom meste? Ich históriu možno datovať až do 13. storočia. „Prvé vnútrobloky vznikali u nás v čase rozmachu opevnených miest, keď bolo treba dostať do nich čo najviac obyvateľov a domy zaberali čoraz väčšie časti parciel,“ vysvetľuje Švihran. „Ak sa však presunieme do novšej histórie, medzivojnovými a povojnovými vnútroblokmi je typické napríklad Nové Mesto a okolie Tehelného poľa. Takto to kontinuálne pokračovalo do polovice 50. rokov minulého storočia, keď dobiehali projekty zo staršieho obdobia. Potom prišiel socializmus, ktorý si architektúru a urbanizmus akoby privlastnil a vnútrobloky potlačil.“

Pôvodný koncept vnútroblokov bol jasný – nechať ruch na ulici a vytvoriť akúsi chránenú zónu, bezpečný a izolovaný zadný dvor domov a bytov. „Urbanizmus socialistického realizmu v 50. rokoch minulého storočia na tento koncept nadväzoval, kým ten modernistický v 60. rokoch už veľmi nie,“ hovorí Šebo a dodáva, že dobrý zámer nie je vždy zárukou úspešného výsledku. „V 19. storočí patrili k pavlačovým bytom husto nasekané vnútrobloky, ktoré boli často tmavé a vlhké. Neskorší funkcionalistický modernistický prístup bol, naopak, charakteristický tým, že všetko bude svetlé, s množstvom zelene a autá budú odčlenené. Každý byt bol vtedy prakticky rovnakej kvality. Ľavičiari v tom videli cestu z tmavých vnútroblokov, no išlo to do opačného extrému a vznikli modernistické sídliská, naskladané jedno cez druhé. Kompetentní niektoré konkrétne aspekty jednoducho nedomysleli. Vládla tam vyššia anonymita než v klasických vnútroblokoch, teda v tradičnej mestskej štruktúre, ktorá má určité vrstvenie, dole obchody a hore bývanie. Sústavným opakovaním navyše vznikali nepriaznivé psychologické efekty.“

Za jeden z nich označuje Šebo uniformitu. „Mechanickým opakovaním sa z toho stal establišment. Azda najvypuklejším výsledkom masového produkovania sú panelové sídliská. To bola opakovačka do nemoty. Prvotné princípy, čiže krásne prostredie a jasný urbanistický názor, išli do úzadia.“

Rovnako nežiaducim javom sa stala anonymita. „Z detstva si pamätám, ako babky vysedávali na lavičkách na dvore a sušili bielizeň. Keď sme vystrájali, niektorá z nich ma vždy nabonzovala mame. Dvor bol pod dohľadom nielen domovníka, ale aj všetkých obyvateľov. Fungovala tam vzájomná sociálna kontrola,“ spomína Lichý. „Keď si však zoberiete Petržalku, na sídliskách zelené plochy doslova pretekajú pomedzi paneláky a celý priestor sa stáva neuchopiteľným. Tvoria sa rozsiahle zelené plochy, medzi ktorými panuje bezbrehá anonymita. Nie je jasné, čo ku ktorému objektu patrí. Všetko je každého. Je to fajn, ak ste vonku so psom alebo tam chodíte behať, no uzavreté priestory, ktoré by mali kontrolu príslušnej komunity, tam preto nevznikajú.“

Vnútrobloky sa podľa Švihrana začali znova objavovať až v osemdesiatych rokoch. „Postmoderna, ktorá vo svojej podstate kritizovala modernu a funkcionalizmus, sa usilovala vrátiť k starším koncepciám v architektúre a urbanizme. Opäť sa začalo vstupovať do prieluk uprostred mesta. Takto vznikol aj zaujímavý blok medzi Grösslingovou a Gajovou ulicou. No za okolitými krajinami sme výrazne zaostávali. V Maďarsku v tom čase vyrastali už celé štvrte vybudované s vnútroblokmi, ktoré pripomínali klasické mesto, kde je mierka príjemnejšia a verejné priestory fungujú aj po tridsiatich rokoch. U nás sa to naplno rozbehlo až v 90. rokoch, niekde aj neskôr. Po dlhých dekádach prerušenej kontinuity trvalo, kým sa podarilo ako-tak nadviazať na zašlú slávu vnútroblokov. Toto nadväzovanie stále trvá. Mnohé developmenty dodnes nevedia, ako s vnútroblokmi pracovať.“

O výzvach a trendoch

Čo ďalšie popri uniformite a anonymite možno považovať za časté nedostatky či nevyužité príležitosti vnútroblokov? Pojem, ktorí Šebo, Lichý aj Švihran zhodne označujú ako negatívny urbanistický jav, je „gated community“, teda budovanie vnútrobloku ako priestoru uzavretého do seba. Riziko vidia urbanisti v evokovaní nezdravého elitárstva či vo vytváraní predstavy, že sa jedna spoločenská trieda uzatvára pred druhou.

Inou výzvou, ktorá sa intenzívne rieši zvlášť v súčasnosti, keď sa zástupcovia mesta a Metropolitného inštitútu Bratislavy boria s reguláciou parkovania, sú autá na priestranstvách, ktorých primárnym účelom by mala byť služba komunite. 

Článok dočítate v aktuálnom čísle časopisu Eurostav

Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG