späť na obsah časopisu

Termín trvalá udržateľnosť sa prvýkrát objavil v roku 1972 v prvej správe Rímskeho klubu s názvom Hranice rastu. Zaoberala sa predpoveďou rozvoja ľudskej civilizácie v najbližších rokoch v súvislosti s limitmi zdrojov surovín, stala sa medzníkom ekologického myslenia a filozofie trvalo udržateľnej spoločnosti. Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj (WCED) v roku 1987 definovala pojem „trvalo udržateľný rozvoj“ ako rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby. Mnohé, najmä rozvojové krajiny však chápu svoje potreby inak než tzv. vyspelé krajiny, preto uvedená definícia nedokáže obsiahnuť komplexnosť problematiky (trvalej) udržateľnosti. K podstate problému sa približuje tvrdenie, že (trvalo) udržateľný spôsob života je taký, ktorý využíva prírodné zdroje len do takej miery, do akej sú schopné regenerácie. Pojem trvalo udržateľný rozvoj, resp. trvalá udržateľnosť bol prevzatý do mnohých politických deklarácií, legislatívy, výskumných expertíz a odborných publikácií. Podľa viacerých svetových odborníkov (napr. univerzitného profesora fyziky Alberta Bartletta z USA) však pojem trvalo udržateľný rast zahŕňa protirečenie (môže byť rast udržateľný?). Profesor vyslovil 21 zákonov trvalej udržateľnosti, v ktorých okrem iného tvrdí, že jediný rozumný rast je nulový rast. So zákonom č. 8A môžeme len súhlasiť: „Trvalá udržateľnosť vyžaduje rovnováhu medzi ľudskou spoločnosťou a dynamickými, ale stabilnými ekosystémami.“ Jeho dokument Úvahy o udržateľnosti, populačnom raste a životnom prostredí, ktorého súčasťou je 21 zákonov trvalej udržateľnosti, provokuje a inšpiruje zároveň. Trvalo udržateľný rozvoj v Slovenskej republike právne vymedzuje § 6 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Podľa neho ide o taký „rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov“. V posledných rokoch sa odborníci v oblasti udržateľnosti a ochrany životného prostredia na Slovensku prikláňajú k pojmu udržateľnosť (bez prívlastku trvalá) napriek tomu, že naša legislatíva, príslušné normy a niektoré odborné publikácie sa stále pridŕžajú pojmu „trvalá udržateľnosť“. Ak je však niečo udržateľné, je to zároveň trvalé. Z uvedeného dôvodu je predmetom článku hodnotenie udržateľnosti budov, hoci vychádza z kontextu súboru európskych noriem so slovenským názvom Trvalá udržateľnosť výstavby.


Autor
Ing. arch. Katarína Minarovičová, PhD., SvF STU v Bratislave

Fotografie (vizualizácia)
Ronald Tilleman
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
Active House Award, Velux