späť na obsah časopisu

Medzi opomínané, no veľmi podstatné súčasti každého interiéru patria plochy, ktoré ho ohraničujú. Sú nimi steny, podlaha a strop, prípadne zaklenutie. Vývoj týchto súčastí interiéru nie je reálne podrobne opísať v jednom príspevku, možno však aspoň naznačiť jeho charakteristiky. Medzi základné limity vývoja aj v tomto prípade v každej epoche patrili dobové technické možnosti a požiadavky na funkciu interiéru. Estetický ideál a slohové znaky vplývali na konkrétny výraz až druhotne.

Ani v prostredí severne od Álp nezaniklo po úpadku Rímskej ríše všetko, čo táto kultúra v oblasti staviteľstva priniesla a sprostredkovala. Dobové postupy a technické riešenia sa museli prispôsobiť novým podmienkam. Murované konštrukcie spočiatku patrili k vzácnejším a na území strednej Európy najskôr dominovalo staviteľstvo z menej trvanlivých materiálov, ku ktorým patrilo aj drevo, no budovalo sa aj z kameňa a materiálu získaného rozoberaním starších stavieb.

Medzi veľmi podstatné patrili už od stredoveku steny, ktoré ohraničovali interiér. V čase neistoty a možnosti nečakaného útoku na majiteľa domu a jeho majetok plochy výrazne dominovali nad plochami otvorov.* Úprava steny však v prvom rade závisela od konštrukcie. O úprave zrubových a hrazdených stien sa môžeme iba domnievať, že ich konštrukčný výraz dominoval. (Drevo mohlo zostať v pohľadovom stave aj v interiéroch bez ďalšej úpravy.) Z nemecky hovoriacich krajín sú známe aj interiéry s doskovým obkladom, ktorého členenie bolo vertikálne a tvorili ho profilované lišty prekrývajúce spoje dosiek. V prípade múrov patrilo k najstarším formám ich úpravy „primazávanie“ spojiva vytlačeného pri kladení kameňa k povrchu steny. Tento základný charakter „zvlnenia“ povrchu stien ovplyvnil aj výraz prvých interiérových omietok, ktoré boli jednovrstvové a zväčša pritierané k nerovnému povrchu múrov. Bielenie vápenným mliekom takýchto stien bývalo spočiatku zväčša sekundárne a do veľkej miery súviselo s hygienickými nárokmi obyvateľov. Príklady primárneho výrazu s primazávanou omietkou nájdeme v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule v priestoroch, ktoré boli vybudované v 13. storočí. Nachádza sa tu aj úprava takejto omietky s primárnymi ryhami, ktoré navodzujú charakter kvádrového muriva. Príkladov úpravy stien s druhotne primazávanou omietkou je na našom území doložených viac. K základným charakteristikám plôch stien v stredoveku patrí okrem zvlneného povrchu často monochromatický výraz tvorený ponechaním omietky vo farebnosti a výraze materiálu, ale aj s povrchom obieleným vápenným mliekom. K zriedkavejším patrí povrch s farebnou úpravou, prípadne doplnený jednoduchšou výzdobou (napríklad rámovaním architektonických prvkov a plôch stien farebnou linkou). Tabuľové maľby na krídlových oltároch z 15. až 16. storočia aj u nás dokladajú dobové poznanie zakrývania dolnej časti stien interiéru textilom. Táto úprava však patrila k prejavom reprezentácie a dokazovala majetnosť vlastníka domu. Zrod tejto tendencie možno hľadať na kráľovských dvoroch a okrem zútulnenia interiéru to pravdepodobne plnilo aj úlohu rýchleho zakrytia defektov na povrchoch múrov.** K módnemu ideálu gotiky patrilo i riasenie textilu v pásoch v dolnej časti stien – lambrekínov. Tie mali v súlade s týmto ideálom ostré drapérie v tvare otočeného hrotitého oblúka. Motív sa ujal i v maľovanej podobe a minimálne v dolnej časti stien zdobil významné priestory sakrálnych, ale aj profánnych stavieb. K vzácnejším prejavom výzdoby stien, a to aj vo veľkom rozsahu ich plochy, patrila maľovaná rozvilinová výzdoba, ktorú občas dopĺňali zoomorfné či antropomorfné motívy. K známym príkladom takejto rozvilinovej výzdoby patrí tzv. zelená izba v Turzovom dome v Banskej Bystrici z konca 15. storočia, ktorá dokladá neskorogotický výtvarný názor. Dôležitým prvkom ohraničenia interiéru bol v stredoveku aj strop a zaklenutie. K najčastejším patril trámový strop s doskovým záklopom členený rytmom nosných trámov. (Omietané podbíjanie stropu v stredoveku na našom území nie je známe a pravdepodobne sa u nás nevyskytlo až do 17. storočia.) K pomerne náročným patrilo budovanie klenieb, ktorých súčasťou boli profilované kamenné rebrá a neskôr aj rebrá vytvorené z keramických tvaroviek. Ich členenie sa začínalo v jednoduchších tvaroch krížovej klenby a vyvinulo sa až do bohatých tvarov sieťovej klenby, ktorú koncom 15. storočia nahradila u nás zriedkavo zastúpená diamantová klenba vytvorená bez nosných rebier. (Tie napokon v aparáte tvarového vývoja členenia povrchu klenby nahradili lineárne hrebienky vytvorené z omietky, ktoré sú u nás často zastúpené ešte aj v 17. storočí a lokálne aj neskôr.)

K najčastejšiemu druhu podláh od stredoveku patrili podlahy z udupanej hliny a podlahy vytvorené vymazávaním z maltoviny s obsahom vápna. Tento druh podláh sa s modifikáciami zloženia maltoviny uplatňoval u nás až do prvej polovice 20. storočia, keď patril k najčastejšie zastúpeným v ľudovom staviteľstve. Podlahy z nepravidelne kladeného kameňa (niekedy so škárovaním z maltoviny) takisto patria k druhu, ktorý bol u nás známy už v stredoveku a v regiónoch s dostatkom kameňa bol zastúpený aj na začiatku 20. storočia. S objavom pásovej píly v 15. storočí súvisí aj začiatok uplatňovania doskových podláh na našom území. Tie sa najskôr začali klásť v obytných priestoroch a až v priebehu vývoja sa s nimi možno stretnúť i v halách a komunikačných priestoroch. K ďalšiemu materiálu, ktorý sa už od stredoveku uplatňoval na podlahách, patrili tvarovky z pálenej hliny a vzácne aj zdobené dlaždice.

Obdobie protitureckých vojen v 16. storočí si vyžiadalo budovanie obranných stavieb a na ich budovanie boli prizývaní majstri z Talianska. Tí so sebou priniesli aj nové staviteľské poznatky. Pred polovicou 16. storočia zasiahli boje s Turkami aj územie dnešného Slovenska. Staviteľské aktivity sa intenzívne sústreďovali na opevňovanie miest a hradov už v kontexte renesančného novovekého staviteľstva. To sa prejavilo najskôr iba v preberaní prvkov v renesančnom štýle, až neskôr sa ujali celkové koncepčné zmeny v navrhovaní stavieb a ich objemovom riešení. Na všetkých plochách v bohatších obytných interiéroch sa častejšie uplatňoval motív pravouhlého členenia a geometrickej ornamentiky narábajúcej s tvarmi štvorca a kružnice. K formám výzdoby pribudli aj motívy inšpirované prírodou a človekom (listy, kvety a kvetinové girlandy, postavy, portréty). V priebehu 16. storočia došlo k pokroku aj v oblasti výroby stavebných materiálov a nástrojov. (V kvantite aj v tvarových možnostiach sa rozšírilo používanie kovových hladidiel.) Povrch stien sa tak mohol rýchlejšie omietať vo väčších plochách a mohol mať menej nerovností. Z talianskeho staviteľstva k nám preniklo aj používanie „ťahaných“ prvkov – ríms a profilovaných lemov. Využívanie sadry a odlievanie z nej prispeli u nás k rozšíreniu opakujúcich sa prvkov ornamentiky (napr. pásov s perlovcom na hranách klenieb a rímsach). Dovtedajší spôsob úpravy omietaného povrchu stien (obielením vápnom alebo zdobením maľbou) zostal aj naďalej najrozšírenejší. 

Článok dočítate v aktuálnom čísle časopisu Eurostav


Autor
Ing. arch. Peter Hudák, PhD.

Fotografie (vizualizácia)
Peter Hudák
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG