späť na obsah časopisu

Vývoj staviteľstva je od počiatkov spätý s dobovými technickými možnosťami. Slohový a štýlový vývoj má na výraz stavebného detailu až druhotný vplyv. Zjednodušene platí, že dobový stavebný detail svojím charakterom umožňuje základnú orientáciu pri datovaní historických stavieb aj bez výtvarných znakov. Jeho základnými limitmi sú dobové technické možnosti a poznatky tvorcov, teda aj poznatky o trendoch a celkovom dobovom štýlovom kontexte. K najpodstatnejším prvkom, ktoré hneď na prvý pohľad formujú charakter exteriéru aj interiéru každého objektu, patria okenné a dverné výplne. Časté chyby, ku ktorým dochádza v stavebnej praxi, pramenia z nepochopenia základnej charakteristiky stavebného detailu v jednotlivých etapách vývoja.

Okná skleníka Schloss Hoff (princíp zasklenia 18. storočia), sklo je spájané olovenými pásmi v pravouhlom rastre.Gymnázium v Nových Zámkoch (1910), okno s dvojitým zasklením z exteriérovej strany.

Keďže nie je reálne zhrnúť komplexný vývoj okenných výplní na európskom kontinente v jednom príspevku, zameriame sa na sledovanie vývoja okenných výplní iba v rozsahu základných typov, a to s ťažiskom na náš kultúrny stredoeurópsky priestor. K najstarším druhom okien patrili aj u nás už od raného stredoveku okná bez zábrany oddeľujúcej tepelné pomery interiéru a exteriéru. K najstarším zachovaným druhom takýchto okien patria štrbinové okná zachované u nás. Pre tieto okná bola charakteristická úzka štrbina v špalete, ktorá sa smerom k jadru muriva na oboch stranách zužovala. Táto štrbina prepúšťala úzky lúč svetla a bránila vniknutiu človeka a zveri. V prípade širších štrbinových okien sa do otvoru už primárne vsadzovala jednoduchá mreža alebo aspoň kovaný prút. V mimoriadne významných, najmä sakrálnych stavbách sa možno už v 6. storočí stretnúť aj s okennými výplňami z tenkých alabastrových dosák či z mramoru. V obytných stavbách boli nároky na udržanie tepelných pomerov interiéru vyššie a do štrbín alebo pred okná sa najmä v zimnom období prikladali rôzne zábrany. Najčastejšími materiálmi bývali zvieracie blany a iný materiál. S postupom času vznikla potreba zväčšovania okenných otvorov, aby bolo v interiéri viac svetla. V prostredí vládnucich spoločenských vrstiev napredoval vývoj aj v tejto oblasti auž sa stretávame aj s pomerne veľkými oknami s ostením z kameňa, ktoré boli osadzované k lícu muriva na fasádnu stranu. K pomerne známym príkladom patria okná románskeho paláca na Spišskom hrade. Ich stvárnenie preberá znaky románskeho staviteľstva, ktoré k nám preniklo z južnej Európy, a tak sú aj okná navrhnuté s veľkým zreteľom na ich estetický účinok a už menej na praktické potreby. Na udržanie tepelných pomerov v zimnom období slúžili v paláci zábrany pravdepodobne zo zvieracích blán napnutých z exteriérovej strany na celé otvory okien. V obytných priestoroch sa na udržanie tepelných pomerov aj kvôli bezpečnosti majiteľa často využívali drevené okenice. O rozšírenie popularity sklenených vitráží v oknách sa v 12. storočí pričinil Suger, opát benediktínskeho kláštora v Saint-Denis, prestavbami a dostavbami katedrály. Svetlu prenikajúcemu do priestoru prisudzoval „božskú moc“. Výroba vitráží a skla všeobecne bola spočiatku drahá a sklo sa považovalo za cenný tovar, ktorý sa uplatňoval aj pri výrobe šperkov a drahocenných predmetov. Aby bolo možné osadiť vitráž do vtedajších okenných otvorov, na okraji otvoru (spravidla z interiérovej strany) sa vytvorila drážka v kamennom ostení. Ak bola plocha otvoru okna väčšia, ako bolo reálne vyrobiť vitráž (s ohľadom na cenu zasklenia aj na možnosti spájania skla), tvorili primárnu súčasť okna aj kamenné prúty, ktoré vo vrchole prechádzali do dekoratívnych foriem – kružieb. Ich obľuba súvisela s dobovým výtvarným ideálom gotiky. V priebehu 13. – 15. storočia okenice naďalej patrili k najrozšírenejším prvkom slúžiacim na zatváranie okien. S rozšírením výroby skla a objavením výroby sklenených puklíc sa zjednodušila aj výroba väčších sklených plôch. V 16. storočí síce patrili puklice k dostupným výrobkom zo skla, ale veľmi ceneným, a tak si okná so zasklením puklicami nemohol dovoliť každý. V testamentoch majetných mešťanov zo  17. storočia sa možno aj u nás stretnúť so zmienkami o počte puklíc (nie okien), ktoré sa odkazujú dedičom. Zasklenie okien puklicami u nás súvisí s nástupom renesancie, ktorá priniesla aj novú predstavu o funkcii a stvárnení okenného otvoru. Vznikajú okná s pravouhlým otvorom a so šambránou osadenou k lícu muriva z exteriérovej strany. Nový druh zasklenia a dobový vývoj priniesli aj prvé drevené rámy s otváravými krídlami. Keďže sa zachovalo len minimum príkladov, viac o týchto oknách dokladajú dobové zobrazenia, napríklad obrazy na krídlach tabuľových oltárov v Levoči, Kežmarku, Pukanci a i. Keďže zasklenie bolo naďalej veľmi drahé, v oknách sa kombinovalo s drevenými okenicami. Kamenné prúty členiace otvor okna postupne nahradila drevená konštrukcia rámu okna, do ktorého boli osadené krídla a ktorý čiastočne modifikoval aj profiláciu odvodenú z prútov. Ďalší vývoj v 17. storočí priniesol rozšírenie výroby tabuľového skla...

 

Článok dočítate v aktuálnom čísle Eurostav 6/2020


Autor
Ing. arch. Peter Hudák, PhD.

Fotografie (vizualizácia)
Ing. arch. Peter Hudák, PhD.
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
Inovácie v architektúre a v stavebníctve 2020
YTONG
UDRŽATEĽNOSŤ V ARCHITEKTÚRE A VO VÝSTAVBE 2020