späť na obsah časopisu

Ekonomická konjunktúra prebiehajúca v Ázii v 90. rokoch minulého storočia vyvolala v architektúre obchodu vznik nového fenoménu v podobe oživenia značkového módneho domu v najlukratívnejších štvrtiach ázijských metropol. Požiadavka značkového luxusu pod jednou strechou vychádzala z miestnej tradície, kde pôvodné miestne značky využívali vlastné obchody s prepracovanou kultúrou predaja. Svetoznáme značkové módne spoločnosti ako Dior, Prada, Chanel, Louis Vuitton a mnohé ďalšie spustili výstavbu svojich módnych domov v najlukratívnejších obchodných štvrtiach ázijských metropol, aby splnili očakávania rozsiahlej klientely v týchto krajinách. Tento trend bol očividný najmä v japonskom Tokiu, kde sa obchodné štvrte ako Ginza, Omotesando a Harajuku stali strediskami módnej komercie, ktorá vniesla do architektúry ázijských módnych domov vlastnú jedinečnú znakovosť.

Snahu o vlastný štýl a prilákanie klientely prostredníctvom pôvabného vonkajšieho obalu prebrali tvorcovia tejto architektúry z oblasti módy. Komerčný úspech módnych domov bol a je založený na vonkajšej vizuálnej stránke budovy, ktorá pôsobí na vnemy podporujúce identitu značky. Touto schémou sa inšpirovalo mnoho architektov ako Tojoó Itó, SANAA a Jun Aoki, ktorí vytvorili mnohé vizuálne lákavé architektúry módnych butikov. Paralely medzi módou a architektúrou spočívajú v dualizme postavenom na jednej strane na požiadavke na ich funkčnosť a na druhej strane na ich pôsobení na vizuálne vnemy jednotlivca. Tak v móde, ako aj v architektúre ide o štýl, preto v architektúre pre módu platí táto premisa dvojnásobne. Typickým vonkajším znakom ázijských módnych domov je zámer zaujať vlastným pôvabom, ktorý musí byť navonok viditeľný a rozpoznateľný. Trh sa v módnom biznise organizuje okolo pôvabu, ktorý sa prejavuje navonok prostredníctvom dokonalých detailov na povrchu.

V architektúre ázijských módnych domov z prelomu tisícročia sa dualizmus postavený na funkčnosti a sústredení na vizuálnu stránku prejavil v podobe minimalistického boxu ako odkazu na modernistickú tradíciu a atraktívneho vonkajšieho obalu, ktorý má upútať ľudské vnemy. Prepracované vonkajšie aj vnútorné povrchy v architektúre pre módny priemysel súťažia v pôsobení na vizuálne vnemy prostredníctvom viacvrstvových konštrukcií obalových plášťov. Snaha o vzbudenie záujmu alebo o nadobudnutie vlastného štýlu a identity budovy módnej značky v mnohých prípadoch viedla k použitiu pionierskych riešení fasádnych plášťov, inovatívnych materiálov a udržateľných stratégií vo fungovaní obalu budovy ako rozhrania medzi interiérom a exteriérom, ktoré je schopné reagovať na vonkajšie a vnútorné podnety a tak aktívnym spôsobom ovplyvňovať a regulovať vnútornú klímu v budove.

 

Fasádne plášte na báze skla

Projekty módnych domov v súčasnosti tvoria rozrastajúcu sa urbanistickú sieť nielen v Ázii, ale začínajú prenikať aj do amerických a európskych metropol. Na rozdiel od parížskeho módneho domu 19. storočia, pre ktorý bolo typické použitie veľkých sklených výkladov v masívnych stenách palácovej architektúry s vystavenými modelmi, je súčasný módny dom charakteristický jednoduchým tvarom hmoty s použitím veľmi tenkého obalu, ktorý predstavuje novú estetiku s uplatnením technických, materiálových a svetelných inovácií prebraných z inžinierskych a technických profesií.

Francúzsky módny dom Chanel je od začiatku 20. storočia medzinárodnou značkou elegancie v oblasti módy, kozmetických výrobkov a šperkov. Počas expanzie v Ázii otvorila spoločnosť Chanel prevádzky v Hongkongu a v japonskom Tokiu a Osake. Jej cieľom vo východoázijských metropolách bolo vybudovať obchody v podobe architektonických ikon, ktoré by reprezentovali značku. Tokijský obchod, ktorý sa nachádza v mestskej časti Ginza (na ulici Namiki Dori) otvorili v roku 1994. Je jedným z prvých módnych domov, kde sa aplikovalo súčasne niekoľko nových technológií vo vrstvách fasádneho plášťa, ktoré dokážu reagovať na požiadavky jeho užívateľov, resp. na zmenu vonkajších poveternostných podmienok. Hmotu budovy v tvare jednoduchého hranola zvolili z dôvodu vytvorenia čo najväčšej rovinnej plochy, ktorá sa v nočnom obraze mení na premietacie plátno. Transparentný obal pokrýva sklo s výplňou z tekutých kryštálov so zabudovanými LED pásmi a sieťou z nehrdzavejúcej ocele. Skladba takto koncipovaného fasádneho povrchu naplnila víziu dizajnérskeho tímu pod vedením Petra Marina pre obal budovy, ktorej úlohou je pôsobiť ako obrazovka na večernú prezentáciu módy a umenia v panoráme japonskej metropoly. Integrácia tekutých kryštálov v zasklení zabezpečila nepriehľadnosť skleného obalu počas videoprezentácií v noci a priehľadnosť sklenej fasády cez deň. Vtedy poskytuje priehľadná sklená fasáda jasný výhľad z interiéru budovy. Sklo Privalite, ktoré tu použili, je vo svojom prirodzenom stave priesvitné a priehľadným sa stáva po zapojení elektrického prúdu. Vložená oceľová sieť zabraňuje vstupu nežiaduceho slnečného žiarenia a zabezpečuje tienenie počas dňa. Do obalu budovy zabudovali 700 000 bielych LED diód v pásoch, ktoré vytvárajú najväčšiu čiernobielu televíznu obrazovku na svete. Premietanie animácií, efektov LED osvetlenia a prepínanie režimu skla Privalite na fasádnej obrazovke sa už v čase svojho vzniku ovládalo na diaľku pomocou štandardného počítača. Fasáda módneho domu orientovaná na ulicu Chuo Street vysiela v noci obrazy diel umelcov, módu, motív „chanelovského“ textilného tvídu z roku 1926, prípadne firemný emblém dvojitého písmena C. Fasáda Chanel v Ginze sa v čase svojho vzniku stala jednou z najdrahších fasád na svete, módny dom nanovo renovovali v roku 2017. Jeho autorom je americký architekt Peter Marino, ktorý pre Chanel a iné značky pracuje najmä na návrhoch interiérov. Módny dom Chanel v Ginze (na ulici Namiki Dori), ako vlajková loď tejto značky v Tokiu predstavuje inovatívnu sklenú fasádu v panoráme japonskej metropoly, ktorá vniesla do nočného obrazu fasády reklamnú obrazovku ako nový výrazový prostriedok.

Jednoduchá hmota a prepracovaný sklený plášť sú hlavnými znakmi aj módneho domu Dior v Omotesande v Tokiu od dvojice japonských architektov Kazujo Sedžimovej a Rjúeho Nišizavu (SANAA, 2003). Aj táto fasáda popiera klasický architektonický jazyk, ale inými výrazovými prostriedkami, pracuje s bielym a farebným umelým osvetlením. Budova módneho domu Dior v Omotesande je vysoká približne 30 metrov, vnútri sa však nachádzajú iba štyri využiteľné podlažia a okrem nich technické podlažia. Fasádu zvonka člení osem hliníkových pruhov, ktoré nevyjadrujú vnútorné členenie. Za hladkým skleným plášťom horizontálne členenej hmoty sa ukrýva zvlnená translucentná vrstva z plexiskla, ktorá pripomína záclonu zahaľujúcu interiér budovy. Cieľom autorov bolo „odhaliť vnútrajšok bez toho, aby sa rozpadol obraz celistvosti stavby“. Vonkajšie horizontálne členenie hmoty nezodpovedá vnútornému členeniu budovy podlažnými doskami, naopak, popiera ho a robí navonok nečitateľným. Vo večernom obraze je budova iluminovaná rôznymi farebnými kombináciami pomocou umelého osvetlenia, niekedy ako kompaktný celok neutrálnym bielym osvetlením alebo ako celok s farebne odlíšenými horizontálnymi pásmi. Obidva príklady predstavujú architektúru, v ktorej je zjavné aplikovanie výrazových prostriedkov, legitimizujúcich v komerčnej architektúre denný a nočný obraz fasády a sústredenie na optické efekty pomocou umelého osvetlenia v nočnom obraze.    

 

Ľahké plášte s použitím perforovaných netransparentných prvkov

Na módnych domoch Louis Vuitton je čitateľná iná stratégia pri dizajne fasádnych obalov...


viac v aktuálnom čísle časopisu Eurostav


Autor
Ing. arch. Eva Vojteková, PhD.
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
Inovácie v architektúre a v stavebníctve 2020
YTONG
UDRŽATEĽNOSŤ V ARCHITEKTÚRE A VO VÝSTAVBE 2020