späť na obsah časopisu

Z hľadiska trvalo udržateľného využívania prírodných zdrojov musia byť stavby navrhnuté, zhotovené a zdemolované tak, aby bolo využívanie prírodných zdrojov trvalo udržateľné a zabezpečilo najmä:

  • opakované použitie alebo recyklovateľnosť stavieb, ich materiálov a častí po demolácii,
  • trvanlivosť stavieb,
  • používanie ekologických surovín a druhotných materiálov v stavbách.

        (NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 305/2011 z 9. marca 2011)


Plasty sú materiály, ktorých podstatu tvoria makromolekulárne organické zlúčeniny. Tie môžu byť syntetického alebo prírodného pôvodu. Priemyselná výroba plastov sa začala už v roku 1907 a v súčasnosti ich môžeme nájsť, pri celosvetovej ročnej produkcii v množstve približne 245 miliónov ton, takmer v každom odvetví. Hlavnú surovinu plastov tvorí ropa, ktorá je neobnoviteľným zdrojom.

Medzi základné charakteristiky plastov patrí trvanlivosť, nízka hmotnosť a rovnako aj nízke náklady na výrobu, vďaka čomu ich môžeme charakterizovať ako výborný materiál na použitie a uplatnenie v bežnom živote, ako aj v stavebnej praxi. Najväčším negatívom, ktoré vyplýva z tohto materiálu, je jeho nesmierne problematický odpad.

Okrem uvedenej štatistickej ročnej produkcie plastov je nevyhnutné spomenúť aj množstvo ročnej produkcie odpadov z plastu v EÚ v množstve 25 miliónov ton. Z tejto hodnoty 38 % končí na skládkach, 36 % sa energeticky zhodnotí a len 26 % sa recykluje. V životnom prostredí môže pretrvať stovky rokov, ročne končí v moriach a oceánoch až 10 miliónov ton plastového odpadu. Aj napriek technologickej náročnosti separácie a recyklácie by malo byť našou povinnosťou využívať tento odpad vo väčšej miere a skúmať možnosti na opätovné použitie, no predovšetkým ho vnímať ako vstupnú surovinu. Plastový odpad je všeobecne veľký ekologický problém, využitím druhotných surovín sa môže prispieť k šetreniu prvotných surovín, ropy a energie až o 94 %.

Stavby musia byť ako celok a vo svojich častiach vhodné na zamýšľané použitie, a to najmä vzhľadom na zdravie a bezpečnosť ľudí počas celého životného cyklu. Pri bežnej údržbe musia stavby spĺňať tieto požiadavky počas ekonomicky primeraného obdobia životnosti.

V stavebníctve sa každoročne tvorí veľké množstvo betónu a spotrebúva sa veľa iných materiálov, napr. kameniva. Jednou z možných ciest zníženia produkcie týchto materiálov je náhrada základných prírodných zložiek betónu alternatívnymi materiálmi – recyklátmi, prípadne vedľajšími produktmi vznikajúcimi počas priemyselnej výroby. Nevýhodou použitia týchto materiálov je ich nižšia pevnosť, čo v prípade využitia ako izolačných materiálov, do protihlukových stien, resp. podláh, nie je rozhodujúci faktor. Z hľadiska tepelnej a zvukovej pohltivosti vykazujú recyklované materiály porovnateľné parametre s prírodnými [1, 2, 3].

 

RECYKLÁCIA

Recykláciu možno definovať ako postup vrátenia odpadu do cyklu na výrobu požadovaného výrobku. Cieľom recyklácie je úspora alebo šetrenie primárnych surovinových zdrojov.

Recyklovaný materiál je vhodným riešením tak pre stavby, ako aj pre  životné prostredie. Šetrí klasické stavebné materiály a priestory odpadových skládok. S opätovným použitím odpadov sme sa stretávali už v minulosti, keď sa použili stavebné prvky zo zbúraných stavieb, než by sa vyrábali znovu. S rastúcou populáciou je dopyt po stavebných materiáloch väčší a treba uvažovať, ako najlepšie využiť existujúce materiály, najlepšie materiály, ktoré sú nepotrebné, ale dajú sa použiť a budú súčasťou stavby. 

Obrovský rozmach výroby a aplikácia plastov v praxi v posledných rokoch majú okrem pozitívneho významu aj negatívny. Nastáva vtedy, keď výrobok prestane plniť svoju funkciu, skončí sa obdobie jeho životnosti a výrobok sa stáva odpadom. Plastový odpad nemusí vznikať len pri vyradení plastového výrobku z používania, ale rovnako už pri výrobe či pri spracovaní plastov. Odpad sa delí na využiteľný a nevyužiteľný, nevyužiteľný je určený na likvidáciu, využiteľný možno opäť zužitkovať – označujeme ho ako využiteľné druhotné suroviny [4, 5].

Primárne sa plastový odpad rozdeľuje na odpad z výroby a odpad zo spotreby. Odpad z výroby je charakterizovaný aj ako priemyselný odpad, vzniká priamo pri výrobe, resp. pri finalizácii polotovarov. Je to v podstate najkvalitnejší plastový odpad. Ide vždy o jednodruhový odpad z jasne definovaného a známeho materiálu, hlavne o nepodarky, výrobky mimo rozmerovej tolerancie a pod. Odpad zo spotreby je odpad z použitých výrobkov a obalov, môže vznikať na dvoch úrovniach ako odpad z obchodných reťazcov, veľkoskladov – ide o relatívne čistý, vo väčšine prípadov jednodruhový odpad, ktorý sa dá takisto pomerne dobre a jednoznačne zbierať a využiť. Druhú úroveň odpadu zo spotreby tvorí odpad z komunálnej sféry – plastová zložka komunálneho odpadu, nazývaného aj zmesový plastový odpad.

V rámci stavebníctva ide najmä o odpady na báze plastov zo stavenísk a stavebných výrobkov, ktorých zdrojom sú obalové materiály (fólie), a odpady z PVC. V súčasnosti sa tieto odpady nerecyklujú, keďže ide o zmesové materiály. Tieto končia v spaľovniach alebo na skládkach. [6]

 

                                       

Obr. č. 1 Symbol recyklácie [7]

 

Recyklácia plastového odpadu:

  • primárna recyklácia, t. j. spotrebovanie odpadu priamo na mieste vzniku, ide o uzavretý technologický postup, pri ktorom sa odpady z výrobného procesu vracajú do výroby, prípadne sa recyklovaný výrobok použije na výrobu podobného výrobku,
  • sekundárna recyklácia je spracovanie znečisteného heterogénneho odpadu z iných technológií, po recyklácii sa odpad využíva vo výrobnom procese na nové výrobky s odlišnými vlastnosťami. Znižuje sa zaberanie pôdy na zriadenie skládok a šetria sa prírodné suroviny,
  • terciárna recyklácia – chemické a termické depolymerizačné technologické postupy,
  • kvartárna recyklácia – energetické zhodnocovanie – spaľovanie [6].

 

Recyklačné metódy:

  • Suché recyklačné metódy – bez použitia vody alebo rozpúšťadiel. Využíva sa mletie za sucha v kombinácii so vzdušným triedením. Využitím tejto metódy nedochádza k sekundárnemu znečisteniu odpadových vôd.
  • Mokré upravovacie metódy – znečistené plasty sa na šikmom dopravníkovom páse vytriedia ručne alebo strojovo. Potom prechádzajú do nožového mlyna so sitom (veľkosť oka 14 mm), kde sa melú namokro s vodou. Ďalej materiál prechádza frakčnou práčkou, odstraňuje sa papier a lepidlo, zmes plastu, vody, celulózy a nečistôt prechádza tzv. pneumatickým rozdružovacím stupňom – odstráni sa pracia voda, vzhľadom na obsah nečistôt. Nasleduje dvojstupňové pranie na zvýšenie čistoty zmesi a prepláchnutie čistou vodou. V odstredivke sa plasty odstredia a nasleduje ich sušenie teplým vzduchom. Posledným krokom je tzv. Big-bag stupeň, kde sa vyčistené plasty balia do veľkých vriec.
  • Zlepšené metódy – možnosť dosiahnutia porovnateľných fyzikálnych a chemických vlastností primárnej suroviny.
  • Zvláštna skupina metód – depolymerizácia plastov späť na monoméry, ide najmä o chemickú recykláciu.
  • Energetické využitie plastového odpadu (spaľovanie – palivo v teplárňach alebo v cementárňach – vysoká výhrevnosť), pri využiteľných odpadoch posledná možnosť [6].

 

Spôsoby recyklácie plastov:

  • chemická deštrukcia,
  • tepelný rozklad,
  • pyrolytická degradácia,
  • hydrolytická degradácia,
  • dehalogenácia,
  • mechanická regranulácia, aglomerácia, priame spracovanie na výlisky, respektíve dosky, predovšetkým spôsob recyklácie fólií [6].

 

MATERIÁLY PRE STAVEBNÍCTVO

  1. 1.               Expandovaný polypropylén

Polypropylén je termoplastický polymér zo skupiny polyolefínov, používaný v mnohých odvetviach. Vyznačuje sa strednou molovou hmotnosťou, umožňuje vytvárať veľké množstvo kopolymérov, vďaka čomu je možné modifikovať jeho fyzikálno-chemické vlastnosti. Ide o jeden z najľahších plastov. Expandovaný polypropylén sa začal vyrábať v 80. rokoch 20. storočia.

 

 

Celý článok nájdete v aktuálnom čísle Eurostavu


Autor
Ing. Miriam Ledererová, PhD., Ing. Lukáš Lederer
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG