späť na obsah časopisu

Prírodné zázemie tvorilo základnú predispozíciu úspechu miest od počiatkov vzniku osídlení. Prírodné aspekty, ako sú vodné toky, výhodná geografická poloha či úrodnosť pôdy, boli nevyhnutné na zabezpečenie rozvoja sídel. S postupným rozvojom civilizácie sa však vzťah miest a prírody komplikoval. S rastúcou schopnosťou ľudí transformovať prírodné zdroje sa zároveň transformovali mestá, ktoré ľudia obývali. Kým napríklad pri sanitácii takmer neexistuje debata o negatívnom vplyve ľudského zásahu do toku vôd a ich chemického zloženia, pri iných projektoch, ako sú regulácie tokov riek, sa zdôrazňuje naše zlyhanie v porozumení prírode, a predovšetkým zdravej rovnováhe nášho vzťahu s ňou.

Kým v minulosti si ľudia bytostne uvedomovali prírodné hrozby a svoju závislosť od prírodného zázemia, s modernizáciou a posúvaním limitov výstavby sa vytvorila čoraz širšia priepasť medzi človekom a prírodou a jej výsledkom je vnímanie mesta a krajiny ako dvoch oddelených sfér. Následkom tohto zásadného posunu vo vnímaní, ktorý prebehol predovšetkým v posledných dvoch storočiach, je okrem ohromného ekonomického rastu aj klimatická kríza a hroziaci ekologický kolaps. Keď sa však pozeráme na príčiny, ktoré nás do tohto stavu priviedli, vidíme, že riešenia nemôžu byť len technické či bodové, ale na budúci rozvoj miest bude potrebná celková zmena paradigmy ohľadom ich plánovania a výstavby.


Modernistická výstavba zásadne zmenila urbanistickú, ale i krajinnú morfológiu – Petržalka (zdroj: neznámy autor)

Vzťah človeka a prírody v meste

Bratislava, tak ako mnohé ostatné mestá v regióne, zažila bezprecedentný rozmach, ktorý priniesol mnohé príležitosti, ale i problémy. Prístup k tvorbe mesta a jeho verejných priestorov, ktorý poznačil prechod od multikultúrneho a organického rastu k monokultúrnej modernistickej vízii generovania štruktúr, založenej na vnímaní mesta ako mechanizmu, priniesol zásadné zmeny. Z pohľadu jeho tvorby šlo predovšetkým o snahu rozdrobovať mestské štruktúry a koncipovať ich v objatí zelene – snahy, ktoré sa sprvoti zdali správne (60. a 70. roky 20. storočia), a to aj vďaka sústredeniu na verejný priestor a jeho význam ako integrálnej súčasti mesta pri ich tvorbe. V neskoršej fáze (80. a 90. roky) sa však tento prístup stal základom destabilizácie ekonomického a ekologického prepojenia mesta a človeka, a to aj vinou neúmerného zväčšovania mierok a zanedbávania tvorby verejných priestorov, do veľkej miery spôsobeného vysokými nákladmi spojenými s ich výstavbou a nasledujúcou údržbou na takýchto veľkých plochách. Koreňom problému modernistického plánovania teda bolo zlyhanie porozumenia komplexity mesta a jeho ľudí. Išlo pritom nielen o štandardnú výčitku straty ľudskej mierky, ale aj o zlé uchopenie mestskej zelene, ktorá sa zredukovala na veľké trávnaté plochy so stromami, ktoré samy osebe neposkytujú vysokú mieru biodiverzity ani ekologickej funkčnosti. Čoraz väčším problémom modernistického plánovania však bolo narúšanie prirodzených biotopov s cieľom rozvoja, prísne regulácie tokov riek a vôbec zjednodušené chápanie zelene a vodných plôch ako priestorov na ľudskú rekreáciu, čo zredukovalo vzťah človeka a prírody v meste na jednostranný a utilitárny.

Skompaktňovanie mesta

Nasledujúce upustenie od myšlienok modernizmu a prechod k trhovej ekonomike dokonal rozvrat myslenia a prístupu k stavbe mesta v slovenských podmienkach. Nasledovali dve dekády hľadania a znovuobjavovania prístupov k ucelenému premýšľaniu o meste. V tomto období dominovala solitérna architektúra, pričom na mesto a predovšetkým na jeho verejné priestory sa akoby pozabudlo. Treba spomenúť aj značný investičný dlh mesta, ktoré dlhodobo zlyhávalo vo vytváraní podmienok na lepšie prepájanie prírodného zázemia a mesta, a to napriek blízkosti lesov a iných ekologicky vzácnych biotopov. Medzi kľúčové problémy spojené s tvorbou zdravých a udržateľných verejných priestorov sa tak pod vplyvom uvedeného vývoja zaradili: 1.) separácia človeka a pôdy, úpadok poľnohospodárskej a v Bratislave predovšetkým vinohradníckej činnosti s priamym vplyvom na mestské prostredie, 2.) fragmentácia urbanistických štruktúr a ich verejných priestorov, ich rozširovanie, strata schopnosti ich kultivácie a ich nasledujúca 3.) degradácia, predovšetkým z ekologického hľadiska, ako výsledok tvorby hmotného prostredia bez väzieb na životné prostredie reprezentované v ucelenom mestskom prostredí verejným priestorom. Škody, ktoré posledné dekády plánovania a výstavby v Bratislave zanechali, vytvorili mesto, ktoré nie je pripravené na výzvy 21. storočia. Až relatívne nedávno sa začal prístup k mestotvorbe meniť, s častými zmienkami o rozumnom skompaktňovaní mesta.


Tvorba rozsiahlych verejných priestorov bez tieňa negatívne vplýva na životné prostredie v meste – Petržalka (zdroj: Ján Urban)

Posledná dekáda priniesla mnohé pozitívne zmeny na globálnej úrovni, ktoré sa v kontexte Bratislavy a jej regiónu pretavili i do stavby a rozvoja jej mestských a predovšetkým verejných priestorov. Medzi základné a zásadné zmeny môžeme zaradiť zmenu v myslení a strategickom prehodnotení samotného prístupu k verejným priestorom a pochopenie ich dôležitosti pri tvorbe kvalitného, zdravého a ekologického prostredia. Základnou pozorovateľnou zmenou je návrat ku kompaktnej tvorbe mestského prostredia a efektívnejšia integrácia mestských štruktúr do prírodného zázemia s cieľom vytvárať hustejšie mesto a kompaktnejšie verejné priestory. Skompaktňovanie, hoci verejnosťou často chápané ako negatívny jav, prináša pozitívny efekt znižovania ekonomických i ekologických nákladov na rozvoj a správu mesta (napr. jednoduchší odvoz odpadu, kratšie prepravné vzdialenosti a efektívnejšiu MHD, cyklistickú a pešiu doprava, efektívnejšie narábanie so zdrojmi, efektívnejšie čistenie mesta a pod.). Ruka v ruke s tvorbou hustejších mestských štruktúr sa do popredia dostávajú i snahy a prístupy k tvorbe kompaktnej siete verejných priestorov. Sceľovanie a prepájanie mesta sú kľúčové pri tvorbe fungujúceho ekosystému, pričom rozhodujúcim aspektom vychádzajúcim z tejto tézy je uvažovanie o prirodzených tokoch v meste: tokoch ľudí (udržateľná mobilita, ekonomická výmena či sociálna interakcia), živočíchov (vytváranie biodiverzných priestorov a podpora migračných biokoridorov i v rámci intravilánu) a prírodných elementov (efektívne využívanie a cirkulácia vody, vzduchu, slnka a pôdy). V rámci snáh o rekultiváciu a regeneráciu životného prostredia, predovšetkým verejného priestoru, predstavuje zásadný posun rozoznanie špecifických problémov, ktoré generujú rozličné miesta v meste a súpravy nástrojov na riešenie týchto špecifických problémov. Tieto postupy sa pritom zásadne líšia predovšetkým v tom, že odborná verejnosť sa vo svetle najnovších poznatkov odkláňa od utopických predstáv o kontrolovaní prírody a začína rozumieť tomu, že aj urbánne ekosystémy sú komplexnejšie, než sme si spočiatku mysleli. Základný princíp je pritom ten, že na obnovu ekosystémov, v meste aj mimo neho, je potrebné vrátiť sa k  prístupu blízkemu prírode, ktorý je citlivý na reálne potreby našich biotopov a zázemia ako takého, a pritom zohľadňovať potreby obyvateľov mesta. Dnes napríklad vieme, že upravené trávniky nemajú takmer žiadnu pridanú ekologickú funkciu a reálna potreba spočíva vo vytváraní rozmanitej zelene, ktorá je rovnomerne rozložená naprieč mestom, nielen v parkoch či na strechách budov.

Celý článok dočítate v aktuánom čísle Eurostavu


Autor
Ing. arch. Oto Nováček, PhD., Samuel Achberger, MSc.
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG