späť na obsah časopisu

Spoločenský život meštianstva v 19. storočí si vyžiadal budovanie mestských redút alebo aspoň väčších reprezentačných plesových sál. Mesto Trnava reagovalo na túto potrebu svojich obyvateľov na začiatku 20. storočia a rozhodlo sa investovať do zveľadenia vtedajšieho mestského hostinca, ktorého súčasťou už v tom čase bola divadelná sála. Tak vznikla vzácna príležitosť vytvoriť pre obyvateľov Trnavy centrum spoločenského života, ktoré prežilo tvorcov a zapísalo sa zlatými písmenami do dejín mesta.

Investor: Divadlo Jána Palárika v Trnave, Trnavský samosprávny kraj, Pamiatkový dohľad: KPÚ Trnava, Ing. Milan Kazimír, Realizácia: PAMARCH, s. r. o., Autor projektu: Ing. arch. Tomáš Sabin, Dohľad nad umelecko-remeselnými prácami a spolupráca pri ich obnove: Mgr. art. Lucia Huňady

 

Dnešný pohľad na komplex Divadla Jána Palárika prezrádza, že ide takmer o jeden celý mestský blok, ktorý musel vzniknúť spojením viacerých samostatných objektov. Málokto si však uvedomí, že tento vývoj sa spája s počiatkami mesta a budovaním mestského hostinca, ktorý mesto prenajímalo, aby pomohlo získavať financie do vlastnej pokladnice, z ktorej financovalo okrem iného aj sociálne aktivity pre obyvateľov, ktorí si túto pomoc inak nemohli dovoliť. Hostinec prechádzal v priebehu vývoja viacerými prestavbami a úpravami, ale pravdepodobne tou najradikálnejšou bola prestavba, ktorá sa začala prestavbou severného krídla so staršou viacúčelovou sálou na divadlo. Návrh na vybudovanie nového krídla s divadelnou sálou spracoval staviteľ Bernard Grünn a divadelnú sálu slávnostne otvorili 26. 12. 1831. Zakrátko nasledovala prestavba hlavného východného krídla vtedajšieho Hostinca u čierneho orla. Podľa doloženého archívneho materiálu bolo toto krídlo nadstavené o jedno poschodie a nový vstup do divadla z námestia akcentoval veľkolepý rizalit ukončený tympanónom. Na poschodiach sa v tom čase nachádzali izby na ubytovanie hostí. Prízemie sa prenajímalo obchodníkom. Ako plynul čas, hostinec stagnoval a doba si vyžadovala investície do jeho zveľadenia. Tak sa zástupcovia mesta Trnavy v prvých rokoch 20. storočia rozhodli pre riešenie, ktoré prinieslo dvojaký osoh. Investovali do prestavby hostinca a zároveň v ňom dali zriadiť novú veľkú spoločenskú sálu. Prestavba sa realizovala v roku 1907. Hostinec po prestavbe získal nielen novú fasádu, ale aj nový priestor, kde sa mohli odohrávať spoločenské podujatia na najvyššej úrovni. Nájomca hostinca zvolil po prestavbe nový názov Pannónia, ktorý v tom čase súvisel s najvyššou úrovňou poskytovania hotelových a reštauračných služieb. [Vývoj značky Pannónia súvisel s osobnosťou majiteľa prvého hotela Pannónia v Budapešti – Frederikom von Glückom (1858 – 1931)], ktorý bol aj zakladajúcou osobnosťou prvej školy hotelových a reštauračných služieb vo vtedajšom Uhorsku.) Názov Pannónia sa v Trnave zažil a aj po prvej svetovej vojne poznali obyvatelia Trnavy veľkú sálu na poschodí hostinca ako sálu Pannónia. Od počiatku išlo o viacúčelový priestor, ktorý sa prenajímal na konanie rôznych spoločenských podujatí. Okrem pravidelných plesov, tanečných akadémií, rôznych osláv sa tu konali aj verejné koncerty, schôdze tunajších spolkov a besedy so vzácnymi osobnosťami kultúrneho a spoločenského života. Fotografie z medzivojnového obdobia v sále dokladajú aj doplnkovú výzdobu sály vytvorenú z papiera, ktorá vnášala do priestoru požadovanú atmosféru pri konaní konkrétnych plesov. V roku 1948 sa v súvislosti so zatvorením divadla v dôsledku havarijného stavu divadelnej sály pristúpilo ku komplexnej obnove a prestavbe. Projekt spracovala dvojica architektov Eugen Kramár a Štefan Lukačovič, ktorí sa dôkladne zamerali na vtedajší stav. V súvislosti so zmenou ideológie a s dobovými názormi, že kultúra má slúžiť ľudu, sa realizovala aj prestavba komplexu divadla a s ním aj dovtedajšej sály Pannónia. Pri prestavbe sa v nej zamuroval slávnostný hlavný vstup a ako nový hlavný vstup sa rozšíril bývalý vstup pre obsluhu. Tým sa ihneď stratil dojem reprezentačného vstupu do veľkolepého priestoru. Deficit po zamurovanom vstupe sa riešil zavesením trojice dovezených zrkadiel. V priestore sály vytvorili novú parketovú podlahu, zvesili hlavný luster, ktorý nahradili lustre z brúseného skla, a sála sa vymaľovala v kombinácii sivastých a okrových farieb. Pri opravách sa vymenili aj drevené obklady a na nových sa síce dodržala ich staršia profilácia, ale počet jednotlivých kazetových polí sa mierne zredukoval. Obnovené divadlo bolo slávnostne odovzdané do užívania v roku 1960.

Zrkadlová sála

Časom vstúpila sála do spoločenského života pod názvom zrkadlová sála. Bola svedkom mnohých koncertov, odovzdávaní spoločenských ocenení a iných podujatí. Po desaťročiach kontinuálnej prevádzky sa na začiatku 21. storočia začalo vedenie Divadla Jána Palárika intenzívnejšie snažiť o zlepšenie stavebnotechnického stavu budovy a v nedávnych rokoch tak obnovilo najviac upadajúce fasády (o ich obnove sme už informovali v predchádzajúcich ročníkoch). Na rad prišla aj obnova zrkadlovej sály. Predchádzal jej reštaurátorský výskum Mgr. art. Michala Pleidela v spolupráci s Mgr. art. Tomášom Kružlíkom a Mgr. art. Štefanom Kollárom, ktorým sa podarilo identifikovať primárnu monochromatickú úpravu stien s jemnou lazúrou v okrovom tóne s pololesklým povrchom, ktorý bol zoxidovaný a zachoval sa s vrstvou stmavnutého depozitu. (V medzivojnovom období sa vo verejných priestoroch pomerne dosť fajčilo, a tak k tomuto znečisteniu mohol prispieť aj cigaretový dym.) Súčasnú obnovu sály realizovala spol. PAMARCH, s. r. o., podľa projektu Ing. arch. Tomáša Sabina a v súlade s usmerneniami KPÚ Trnava (metodik Ing. Milan Kazimír). Najskôr bol doskúmaný rozsah pôvodného otvoru hlavných vstupných dverí a potom sa realizovala umelecko-remeselná obnova stien a obkladov, ktorú na základe výsledkov uvádzaného reštaurátorského výskumu viedla Mgr. art. Lucia Huňady. Stolárske doplnky a kópiu pôvodných vstupných dverí dodal Michal Povala. Pri obnove povrchu stien bolo náročné dosiahnuť charakter ich povrchovej úpravy, ktorému predchádzalo množstvo skúšobných vzoriek. Kompromisom bola voľba farebnosti obkladov, aby sa podarilo dosiahnuť výraz zdokumentovaný na dobových fotografiách. Parketová podlaha v sále aj v susednom priestore zostala zachovaná z čias obnovy medzi rokmi 1948 – 1960. Po doplnení poznatkov o výraze a detailoch pôvodných plynových lustrov, ku ktorým prispel aj bývalý riaditeľ divadla Emil Nedielka, Milan Kazimír z KPÚ Trnava, Západoslovenské múzeum v Trnave a Štátny archív v Trnave (MV SR), sa pristúpilo k realizácii ich slohových kópií, ...

 

celý článok nájdete v aktuálnom čísle časopisu Eurostav


Autor
Ing. arch. Peter Hudák, PhD.
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG