späť na obsah časopisu

Aj letmý pohľad na dejiny východnej Európy vyvoláva podozrenie, že na území dnešnej Ukrajiny muselo zostať viac hmotných svedkov poznačených kultúrou strednej, severnej a západnej Európy, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. K vzájomnej komunikácii kultúr tu dochádzalo už od najstarších čias.

V jednom príspevku nie je reálne obsiahnuť zložitý vývoj architektúry na tomto území, treba však upozorniť na vzájomnú komunikáciu východu so západom. Okrem originálnych architektonických a staviteľských diel s prvkami východu aj západu tu možno nájsť aj absolútne čisté architektonické diela, ktoré možno bez rozpakov zaradiť do kontextov európskeho staviteľstva.  

Vráťme sa na chvíľu do minulosti. Pozabudnime na – pre nás kultúrne priveľmi vzdialené – architektonické pamiatky z čias starovekého Grécka a Ríma (v juhovýchodnej časti Ukrajiny – oblasť Odesy a Krymu) a všimnime si význam a vplyv Kyjevskej Rusi (882 – 1240) s jej významným centrom Kyjevom. Pravdepodobne k najvýznamnejším pamiatkam tohto obdobia patrí Chrám sv. Sofie, ktorého výstavba sa začala v roku 1037. Architektúra katedrály (odhliadnuc od jej neskorších úprav) dokladá vo svojej hmote a interiéri vplyv byzantského staviteľstva, ktorý milovníci stredovekej architektúry radi objavujú a porovnávajú. Spôsob prezentácie najstarších častí fasády, tvaru okenných otvorov a ďalšej výzdoby na východnej strane katedrály dokladuje aj európsky prúd analytických prezentácií, ktoré sa dnes už zriedkavejšie uplatňujú aj u nás. K obdobným pokladom patrí aj komplex Kyjevsko-pečerskej lavry.

 

Chrám sv. Sofie, zdroj: www.hroch.sk

 

Obdobie ovplyvnené tatárskym vpádom a obdobiami chaosu predznamenalo formovanie nových štátoprávnych celkov, medzi ktorými dominovalo Poľské kráľovstvo (1385 – 1569). Rozlohou patrilo k najväčším štátnym celkom vtedajšej Európy. Nasledujúca Republika Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva (Rzeczpospolita Korony Polskiej i Wielkiego Księstwa Litewskiego, 1569 – 1795) sa ako každý veľký štátny celok musela vyrovnávať s množstvom vnútorných aj vonkajších problémov, ktoré napokon viedli k odtrhnutiu časti Ukrajiny (autonómneho územia kozákov) a jej pripojeniu k Rusku v roku 1654. Z tohto obdobia patria k pozoruhodným zachované pamiatky fortifikačného staviteľstva, napr. opevnení Kyjevskej lavry, hradu v Užhorode, ktoré dokladajú jasnú paralelu s fortifikačným staviteľstvom ostatnej Európy. 

Samostatnou kapitolou by mohli byť viaceré hrady a fortifikačné komplexy.

K pozoruhodným patrí v strednej časti Ukrajiny stredoveký hrad Chotyn (11. – 15. st.), ktorého hradby s cimburím a palác s kaplnkou dokladajú jasný kontext so stredovekým fortifikačným staviteľstvom strednej a západnej Európy. 

Na juhu, v oblasti Odesy sa zachovala rozsiahla Akkermanská pevnosť pri meste Bilhorod Dnistrovskyj s citadelou a mohutným opevnením, ktorá takisto dokladá pokrok vo vývoji stredovekého fortifikačného staviteľstva. Hrad sa tu budoval od 14. storočia a súčasná pevnosť sa prezentuje v dominantnej etape, keď bola rozšírená v 15. storočí (pred dobytím Osmanmi).

 

 Akkermanská pevnosť, letecký pohľad na pevnosť – hrad s opevnením a citadelou, zdroj: Wikimedia commons

 

V dôsledku pohnutých spoločenských udalostí v 16. storočí pod vplyvom staviteľstva z územia habsburskej ríše preniká renesancia aj na územie dnešnej západnej Ukrajiny. Atika veže na hrade Luck je príkladom staviteľstva porovnateľným s renesančnými kampanilami na Spiši.

K príkladom typického novovekého fortifikačného staviteľstva 17. storočia na Ukrajine patrí opevnenie hradu v Užhorode, ktoré je tradičnou štvorbastiónovou pevnosťou.

Pravdepodobne k najlepšie zachovaným štvorbastiónovým pevnostiam s ravelínom z prvej polovice 17. storočia na Ukrajine patrí pevnosť Zoločiv.

Opevnenie hradu v Užhorode, zdroj: UkrajineTreck.com

Letecký pohľad na Zoločiv, v popredí pevnosti sa nachádza dobre zachovaný ravelín, v jadre pevnosti je budova barokového zámku so záhradným pavilónom, zdroj: UkrajineTreck.com

 

K hradom so zložitejším vývojom prebudovaným na reprezentačné šľachtické sídlo patrí zámok Olesko vo Ľvovskej oblasti. Na hrade sa v roku 1629 narodil neskorší poľský kráľ Ján Sobieski a hrad si obľúbila jeho manželka Mária, ktorá ho prestavala na pohodlné barokové sídlo s viacerými barokovými interiérmi s nákladným vybavením, fontánami a sochami. V roku 1834 poškodilo zámok silné zemetrasenie a pri prasknutí jeho základov sa údajne vysypalo z podložia viacero pokladov ukrytých ešte z obdobia vlády Jána Sobieského.

K perlám barokového staviteľstva Európy na Ukrajine patril donedávna opustený zámok Pidhirci. Starší hrad z roku 1530 získal v roku 1633 Stanisław Koniecpolski, ktorý ho v rokoch 1635 – 1640 najskôr dal prebudovať na štvorbastiónovú pevnosť podľa projektu architekta Guillauma Le Vasseura de Beauplan. Počas výstavby však veľkovojvoda zmenil názor na začatú stavbu a jeho južnú stranu dal dobudovať ako luxusný barokový palác. Jeho autorstvo sa pripisuje talianskemu architektovi Andreovi del Agua, ktorý pre veľkovojvodu vybudoval aj zámok Brody. Palác sa otváral schodiskami a rampami do francúzskeho parku, ktorý bol ukončený vinicami. Koniecpolski sa vo funkcii druhého najvýznamnejšieho muža po poľskom kráľovi obával vojenského napadnutia, a tak dbal na to, aby zámok síce vyzeral ako prepychová rezidencia, ale zároveň si zachoval funkciu pevnosti s aktívnymi fortifikačnými prvkami (padacím mostom nad vodnou priekopou, bastiónmi s kazematmi…). Palác bol vybavený luxusným nábytkom a bohatou zbierkou výtvarných diel. V roku 1682 zámok kúpil Jakub Ľudovít Sobieski, syn poľského kráľa Jána III. Sobieského a Márie Kazimíry Luisy, ktorí ho tu o päť rokov aj navštívili. V roku 1725 zámok kúpil veľkovojvoda Stanisławovi Rzewuský. V roku 1788 nadstavili palác o jedno poschodie a pristavali k nemu kaplnku a divadlo. V majetku Rzewuských bol zámok aj po rozdelení Poľska, aj v priebehu celého 19. storočia. V roku 1869 ho navštívil cisár František Jozef I. Posledný z Rzewuských predal zámok kniežaťu Władysławovi Sanguszkovi. Počas prvej svetovej vojny sa zámok ocitol na frontovej línii a v poslednej chvíli rozhodol o jeho ušetrení ruský generál Alexej Brusilov. Po odsune frontu nakoniec zámok vyplienili vojaci ruskej armády. V období druhej svetovej vojny ho skonfiškovalo nacistické Nemecko, ale knieža Sanguszko stihol s najhodnotnejšími pokladmi z vybavenia zámku vycestovať do Rumunska a potom do São Paula, kde ich odpredal a založil fond sanatória na liečbu tuberkulózy, ktoré bolo v zámku otvorené v roku 1945. V roku 1956 poškodil sanatórium požiar a bolo opustené až do roka 1997, keď ho prevzala od štátu Ľvovská národná umelecká galéria, ktorá začala s jeho postupnou obnovou. Obdobný osud stihol Sviržský zámok, ktorého údržbu sovietske úrady cielene zanedbávali. Po znárodnení sa sem nasťahovala škola pre vodičov traktorov. 

Obr. č. 9 Sviržský zámok, zdroj: ukrainer.net/kam-na-vikend-100-mist-na-ukrajine/

 

K výnimočným príkladom stredoeurópskej barokovej architektúry patrí kláštor bosých karmelitánov v  Berdyčive. Kláštor bol vybudovaný na pevnosti Tyszkiewiczovcov zo 16. storočia po zázraku zachránenia Janusza Tyszkiewicza Łohojského z tureckého zajatia v roku 1630. Stavba kláštora pokračovala v rokoch 1634 – 1642. Impozantný kostol je zasvätený Panne Márii a pre ukrajinských katolíkov je národnou svätyňou, kam každoročne mieria davy pútnikov.

Obdobie po rozdelení Poľského kráľovstva, pod nadvládou Ruska a habsburskej ríše (v západnej časti) už možno pokladať v staviteľstve za obdobie dobiehania sklzu spôsobeného nepokojným 16. a 17. storočím. V samom Kyjeve sa zachovala perla rokokovej architektúry, Chrám sv. Ondreja (1749 – 1754 ) od architekta talianskeho pôvodu F. B. Rastrelliho (1700, Paríž – 1771, Petrohrad) a Mariinský palác (1744 – 1752, F. B. Rastrelli) , ktorý je dnes reprezentačným sídlom prezidenta Ukrajiny. Odhliadnuc od súčasnej výraznej farebnosti Rastrelliho stavieb, niet pochýb, že obe pamiatky patria do jednotného prúdu súdobého staviteľstva ostatnej Európy. 

Chrám sv. Ondreja v Kyjeve, zdroj: wikipédia.org

Klasicizmus je na území dnešnej Ukrajiny zastúpený viacerými veľmi kvalitnými architektonickými dielami, ktorých časť tvoria zanedbané a pred turistami neprezentované šľachtické sídla. (V súlade s ideológiou Sovietskeho zväzu mali tieto sídla zmiznúť bez stopy, aby nepripomínali vysokú intelektuálnu úroveň svojich stavebníkov.) 

Napriek všetkým ideologickým snahám sa zachoval komplex s krajinárskym parkom Alexandria v meste Bila Cerkva, ktorý je aj najväčším krajinárskym parkom na Ukrajine založeným už v 18. storočí.

 

Architektúra od 19. storočia

Komplex univerzity v Černoviciach možno pokladať za jeden z najväčších univerzitných komplexov vybudovaných v jednotnom architektonickom výraze patriacom do neorománskeho prúdu. Komplex vybudovali podľa projektu českého architekta Jozefa Hlavku v rokoch 1864 – 1882.  

Komplex univerzity Černoviciach z vtáčej perspektívy, zdroj: en.wikipedia.org/wiki/Residence_of_Bukovinian_and_Dalmatian_Metropolitans

 

Architektúru 19. storočia na území Ukrajiny zastupuje aj množstvo iných hodnotných architektonických diel. Asi medzi najbližšie nášmu kultúrnemu prostrediu patria budovy opery vo Ľvove a v Odese od architektonickej dvojice Ferdinand Fellner a Hermann Helmer, ktorí sú aj autormi mestského divadla v Bratislave (dnešnej opery SND).

Priečelie s hlavným vstupom do budovy opery v Odese z rokov 1884– 1887, zdroj: Operné a baletné divadlo v Odese – Wikipédia (wikipedia.org)

Rôznosť štýlových premien na prelome 19. a 20. storočia viedla na Ukrajine aj v ostatných európskych krajinách k navrhovaniu „v štýle“. V prípade rímskokatolíckej Katedrály sv. Mikuláša v Kyjeve zvolil architekt S. V. Volonský tradičný neogotický štýl inšpirovaný vzormi z gotických katedrál v Nemecku a vo Francúzsku.

18_St._Nicholas_Cathedral,_Kyiv

Obr. č. 18: Hlavné priečelie Katedrály sv. Mikuláša v Kyjeve z rokov 1899 – 1909, zdroj: sk.wikipedia.org

 

Napriek zdanlivej fádnosti staviteľstva na prelome 19. a 20. storočia bola v centre Kyjeva vybudovaná jedinečná stavba označovaná domácimi podľa výzdoby fasády ako Dom s chimérami – Chimares. Poľský architekt Władysław Horodecki zakomponoval do pomerne tradičnej secesnej schémy členenia fasád osviežujúci sochársky doplnok – maskaróny, reliéfy, busty, sochy rôznych antropomorfných tvorov. Dnes slúži budova ako administratívna časť prezidentského paláca.

Exteriér budovy Chimares z rokov 1901 – 1902, zdroj: en.wikipedia.org/wiki/House_with_Chimaeras

 

Medzi rokmi 1919 – 1934 bol Charkov hlavným mestom Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Mesto potrebovalo novodobé námestie, ktoré by demonštrovalo pokrokové myslenie, spočiatku deklarované lídrami komunistickej strany. Vzniklo tak Námestie slobody s monumentálnym pomníkom V. I. Lenina. Súčasťou nového komplexu bol aj Palác priemyslu a budova Dežpromu od architektov Sergeja Serafimova, Samuela Kravetsa a Marka Felgera. Budovu dokončili v roku 1928. S výškou 63 metrov sa stala aj najvyššou budovou vtedajšieho Sovietskeho zväzu.   

 

Pohľad na najvyššiu časť komplexu Námestia slobody v Charkove, zdroj: www.kathmanduandbeyond.com/derzhprom-kharkiv-ukraine/

 

Čo bude ďalej?

Boje na Ukrajine v počas druhej svetovej vojny takmer úplne zničili zástavbu na okrajoch historických centier, ktorá tu bola z medzivojnového obdobia. Obdobie socialistického realizmu poznamenalo tvár najmä veľkých miest Ukrajiny. Ako dokladajú zábery z miest Ukrajiny zničených vojnou, veľké množstvo diel súčasných architektov sa ocitá v troskách, z ktorých sa už nebudú dať reálne znovu vybudovať.

Národ bez kultúrnych pamiatok začína od nuly a je ľahké vygumovať z neho aj pocit národa. Bez výtvarných diel a historickej architektúry možno každému nanútiť obdiv kultúry a dejín okupanta. To si podvedome uvedomuje každý okupant (zničenie Varšavy, Drážďan, Berlína... ). Aký osud čaká kultúrne pamiatky na Ukrajine, to môžeme iba tušiť. Vygumovať pamäť 40 miliónov ľudí však nie je také jednoduché. Keby k tomu aj náhodou došlo, na Ukrajine vytvorili portál digitálnej dokumentácie pamiatok a miest Ukrajiny SUCHO, kam organizácie aj jednotlivci prikladajú súbory dokumentujúce dnes už takmer všetky významnejšie pamiatky a mestá na Ukrajine (https://www.sucho.org/). Napriek vývoju situácie možno dúfať, že tento portál zostane v prípade mnohých jedinečných pamiatok iba dokumentačnou bázou, ktorá doloží stav pamiatok v konkrétnom čase pre potreby sledovania procesu ich prirodzeného starnutia.   



Autor
Ing. arch. Peter Hudák, PhD.
Digitalizované ukážky časopisov
E-shop eurostav
Archbooks
YTONG