Multikino – architektúra a akustika 6/2022

Väčšinový stavebný biznis na Slovensku sa točí najmä okolo obytných budov, dopravnej infraštruktúry, no v trende sú takisto obchodné centrá. Súčasťou obchodných centier bývajú aj multiplexy. Multiplex zvyčajne združuje viacero sál s rôznymi veľkosťami a spôsobmi premietania. Pri pozeraní filmov je dôležité prostredie. O tvorbe architektúry a akustike v multiplexoch sme sa rozprávali s Ing. arch. Petrom Štrpkom.

Prirodzenou snahou každého architekta je vytvárať vlastnú architektúru, celok. Navrhuješ kiná v obchodných centrách a stal si sa jedným z mála odborníkov na Slovensku na multikiná, resp. multiplexy. Ako to, že si sa vyprofiloval týmto smerom?

Náš ateliér DARK BLUE studio sme spoločne s architektkou Zuzanou Čižmárovou založili v roku 1998. Dôvodom bola objednávka na projekt stavby jednej z nových slovenských televízií.

Dovtedy som nemal konkrétnu predstavu o akustike, ale v priebehu rokov som si musel doštudovať potrebné veci. Pri spomínanom projektesom sa zoznámil s Ing. Richardom Varkondom, ktorý sa zaoberá akustikou a s ktorým sme dodnes dobrí priatelia. V spolupráci s ním sme okrem projektu televízie robili aj nahrávacie štúdiá, potom nejaké kino. Z multiplexov bol prvý Max v Trnave, ktorý bol prestavbou existujúcich priestorov, odvtedy to rástlo. Maxov je nakoniec po Slovensku štrnásť, jeden už aj v Česku, ďalší v Rumunsku. A ak sme aj voľakedy multikiná na Slovensku robili väčšinou my a boli sme v podstate jediní, dnes to už asi neplatí.

Multiplexy, teda viaceré kinosály s rôznym štandardom a technológiou premietania, niektoré dokonca sprostredkúvajú 5D virtuálnu realitu. Ako sa navrhuje kvalitný multiplex?

Mnoho ľudí si myslí, že projekt kina je väčšinou interiér. Opak je pravda, účastníkmi stavby sme úplne od začiatku. Developer, resp. investor, ktorý sa rozhodol stavať obchodné centrum, najčastejšie oslovil prevádzkovateľov kín a najprv sa vyjasnila požiadavka na veľkosť kina. Začínalo sa u nás v ateliéri, kde sme overili, čo a v akých objemoch tam vieme umiestniť. Na prvé stretnutia priniesol developer hrubý náčrt, my sme sa snažili umiestniť do toho objemu tri, štyri alebo päť sál, premyslieť, ako by celá prevádzka fungovala, a potom sme koncept prebrali s kinármi. Aj tí mali nejakú predstavu, koľko sál by mohlo fungovať napríklad v Nitre alebo v Trenčíne, aká kapacita môže byť pre také veľké mesto efektívna. Podľa toho, čo sme navrhli, sa prispôsobil celok obchodného centra. Niekde bolo treba urobiť skelet s iným rozponom, inde bolo treba určiť presnú polohu, kam umiestniť kiná. Na kiná treba veľké rozpony, veľké priestory, ktoré nemožno dať na prízemie, pretože ak má byť ďalších 4-5 poschodí nad kinom, staticky je to problém. Z tohto dôvodu bývajú kiná väčšinou na najvyšších poschodiach obchodných centier, tam sa dá priestor otvoriť. Aké veľké sály a koľko, to bolo na nás, dostali sme skelet s úlohou stavebne ho pre multiplex domyslieť, vybrať, z čoho bude konštrukcia všetkých stien, stropov.

Ako to bolo so spoluprácou s ďalšími architektmi – autormi konceptu obchodných centier?

Gro našich kín sú kiná v OC Max, vyskytujú sa od Bratislavy po Prešov, a ako som spomínal, už aj v zahraničí. S architektmi celého konceptu sme sa nezriedka ani nestretli. Takmer každý objekt robili nejakí iní architekti, ktorí akceptovali, že našou úlohou je urobiť samostatný projekt kina. Dostali sme od nich podklady, akúsi štúdiu, niekedy len informáciu, čo by tam malo byť, a navrhli sme kiná s príslušenstvom. Projektant celého objektu sa s naším riešením vyrovnal, celý priestor kina sme vkladali do celku ako jednu časť komplexného projektu. A keď potom získali stavebné povolenie, realizačný projekt na kino sme zase robili my.

Kinári sú v obchodných centrách v podnájme, pre nich je veľmi dôležité nájomné za štvorcový meter, od ktorého sa odvíjajú ďalšie parametre, ako kapacita sál, ich počet aj celková rozloha. Oproti zahraničným kinám sme v Maxoch boli tlačení do čo najefektívnejšieho využitia plochy. Takže kým zahraničné kiná sú riešené tak, že pred sálami je ešte nejaký pomerne rozľahlý vstupný priestor – foyer, v tých slovenských príkladoch často chýba. Sály v kine vyžadujú vyššiu strechu, nestačí výška 4,5 metra a práve takáto výška vstupného priestoru sa môže elegantne využiť na efektnejší prístup do kina. Trnavský Max bol prvý, potom bola Nitra, Dunajská Streda, Skalica, Trenčín, Žilina a mnohé ďalšie, nielen pre Cinemax, ale aj pre iných prevádzkovateľov kín.      

Nie je to tak, že ak navrhnete jedno kino, hneď a rýchlo sú hotové všetky ďalšie?

Nie je to celkom tak, aj kinári si svojho času mysleli, že všetko pôjde rýchlo, už je to vymyslené. Nikdy sa však nedá vziať hotový projekt a použiť na inú stavbu. Vždy je niečo iné, musí sa meniť konštrukčne, upraviť výškovo, so zmenou veľkosti sály sa mení aj sklon hľadiska, veľkosť plátna, ktorého konštrukciu, mimochodom, musíme vymyslieť takisto my. Niektoré kiná majú hľadiská zo železobetónu ako prefabrikáty, ďalšie sa robili z oceľovej konštrukcie so škrupinou z OSB dosiek. Každé kino je iné. Počas projektovania sa človek vždy učí, najviac sa asi naučí na prvom projekte, ale v skutočnosti je každé kino de facto prototyp. 

Pri realizácii každého kina fungujeme ako autorský dozor, hoci v praxi robíme oveľa viac, ako má štandardne autorský dozor robiť. To je úplne normálne. Keď sa robilo kino v Prešove alebo v Košiciach, chodili sme na stavbu každý týždeň, maximálne každé dva. To trvá po celý čas realizácie, čo je asi pol roka na výstavbu jedného kina. A realizátor stavby sa na nás obracia so všetkými otázkami, ktorých je milión.

Po všetkých skúsenostiach často vopred odporúčame developerom, keď stavajú obchodné centrá s kinami, aby si dodávateľov vyberali nielen podľa ceny, ale aj podľa skúseností. Kiná sú totiž špecifický problém, hlavne čo sa týka akustických záležitostí. Tie firmy, ktoré majú skúsenosti a nejaké kiná už postavili, sú zákonite drahšie, pretože nejde len o postavenie bežnej sadrokartónovej steny do výšky troch metrov. Tu treba postaviť sadrokartónovú stenu do výšky ôsmich metrov, nezriedka aj viac, mali sme aj takmer trinásť metrov, a takú, aby bola staticky stabilná a mala isté akustické parametre. A to si dodávateľské firmy, ktoré sa uchádzajú o zákazku, pred realizáciou často neuvedomujú.

Ako je to so špeciálnymi materiálmi?

Firmy ako Knauf alebo Rigips majú špeciálne výrobné produkty, nedajú sa však kúpiť v stavebninách na rohu. Ani predajcovia štandardne nemajú v sklade špeciálne profily. Preto sa musí komunikovať priamo cez zastúpenia firiem a treba ich potom doviezť z fabriky z Nemecka. No ďalší problém je, že to dlhšie trvá, a to sa zvyčajne odzrkadlí v termínoch a harmonograme stavby.

Pre tieto komplikácie sa stavebné firmy snažia týmto materiálom vyhnúť a nahradiť ich dostupnými. Naozaj je to kopa problémov pre stavebnú firmu, pretože ide o špecifické zadanie. A o týchto problémoch zvyčajne ani netuší, keď sa hlási do súťaže o získanie zákazky na stavbu. Keď tieto problémy treba na stavbe riešiť, dodávatelia netelefonujú developerom, ale nám, čo s tým majú urobiť. V podstate je to taký slovenský spôsob. Kompromis, ako sa to dá urobiť čo najkvalitnejšie, ale za nízku cenu.

Hladina hluku ovplyvňuje pohodu v prostredí pri akejkoľvek činnosti. V kvalitnom vnútornom prostredí zohráva úlohu, ako sa šíri zvuk, či je tam ozvena, aký je prienik zvukov z vedľajších priestorov. V multikinách je mimoriadne dôležité zabezpečiť kvalitnú akustiku. Na čo treba myslieť pri akustike v multiplexe? Nie je multiplex v akustickom zmysle bližšie koncertným sálam alebo nahrávacím štúdiám?

V multikine fungujú vedľa seba viaceré sály a nesmie byť z jednej počuť do druhej. Preto ich treba postaviť z materiálov, ktoré sú overené, vyskúšané, ale často tieto materiály nie sú najlacnejšie. Špeciálne vrstvy sadrokartónov, izolácií aj profily, z ktorých sa to stavia na tú veľkú výšku, to nie je jednoduchá vec. Musí fungovať aj statika, ale priestor musí mať aj požadovanú akustiku. Vymýšľajú sa rôzne podporné konštrukcie dovnútra stien, aby uniesli veľkú výšku, a aby to súčasne nebolo veľmi drahé.

A pri akustike je vecí trochu viac. V kine nestačí nepriezvučnosť 50 – 52 dB, ako je v bytovej výstavbe, ale pohybujeme sa od 70 dB a viac, čo síce číselne nevyzerá dramaticky, ale v skutočnosti je to výrazný rozdiel aj v skladbe, aj v zložitosti stien. Nepriezvučnosť stien zabezpečujú rozličné materiály rozličných hmotností. Železobetón na prvý pohľad vyzerá v poriadku, je to ťažká masívna stena, mohla by fungovať tak, že pohlcuje zvuk a neprejde cez ňu ďalej. Nie je to však celkom tak, železobetón sa do určitej miery správa ako membrána. Keď naň dopadne zvuk, rozvibruje sa a zvuk prenáša ďalej. Takže okrem masy železobetónu musíme okolo neho urobiť ďalšie obklady, akési predsteny, čo sa väčšinou robí sadrokartónom, ten sa kombinuje s minerálnymi vlnami, aby sa zabránilo dopadu zvuku na železobetón. Práve kombinácia ľahkých a ťažkých materiálov, ich rozličných hrúbok, je pre akustiku najlepšia. Kino v Banskej Bystrici sa robilo kompletne zo železobetónu. Lenže železobetón treba obkladať, takže sa v ďalších projektoch ukázalo, že je jednoduchšie urobiť steny rovno kompletne zo sadrokartónu. Knauf aj Rigips majú skladby stien s rozličnými stupňami nepriezvučnosti a s nimi vieme docieliť spomínaných 70 – 75 dB pre naše potreby. Pre nás ako projektantov je však problém, že pri projektovaní ešte nevieme, či sa na realizáciu vyberie Knauf alebo Rigips, ich skladby totiž nie sú totožné. Keď robíme výkaz výmer pre realizačný projekt, musíme si vybrať materiály konkrétnej firmy a často sa stáva, že sa použijú materiály od inej firmy, preto treba projekt prerábať.

V hre sú tri záležitosti:

1. Prvá vec je stavebná, stena musí byť funkčná.

2. Druhá vec je, že okrem snahy zabrániť prieniku zvuku z jedného priestoru do druhého musíme pre kinosálu zabezpečiť aj to, aby v tom jednom priestore nevznikali odrazy. Holá stena síce nejakú nepriezvučnosť smerom do druhej miestnosti má, ale v tomto priestore sa zvuk odráža. Kino je v tomto smere jednoduchšie než divadlo alebo koncertné sály, nepracuje s odrazmi, pri kine sa principiálne pracuje s pohltením odrazov zvuku. Zvuk v kinosále sa vytvára množstvom reproduktorov, ich počet stúpa s rozvojom zvukovej technológie. Kedysi to boli štyri reproduktory, dnes je ich oveľa viac, sú už aj zo stropov, a my musíme v kinosále zabezpečiť aj to, aby sa šírenie zvuku z jednotlivých reproduktorov natoľko pohltilo, že sa nebude vracať a sčítavať so zvukom z iného zdroja.

3. Tretia vec je, že to musí aj nejako vyzerať. A tu stoja proti sebe tvorivá časť verzus náklady.

Tým, že sa človek snaží mať naštudované príklady zo sveta, vie sa inšpirovať. A nejde len o steny, museli sme vymyslieť tvarovo aj stropy, nemohli to byť bežné kazetové podhľady, lebo sa požaduje aj vysoký akustický útlm. Mnoho zahraničných kín má jednoduchý čierny podhľad. My sme sa snažili urobiť niečo aj tu, napríklad sme nepoužívali kazety s rozmermi 60 x 60 cm, ale 120 x 60 cm a ich natáčaním sme vytvárali štruktúru. 

Používame pre nás už štandardnú zostavu stien a podhľadov, ktoré sa podľa potrieb a okolností modifikujú, ale mnoho sa odvíja od skúseností. Aj vo vzťahu konštrukcie a hľadiska treba vyriešiť rôzne detaily. Stavebné konštrukcie na tie výšky nie sú jednoduché, aj oceľová konštrukcia musí byť nejako akusticky doriešená.

Akustika je ošemetná záležitosť, niečo sa dá aj prepočítať, ale prepočty nikdy neobsiahnu celú realitu. Mnoho je potom aj otázkou skúseností a na základe nich aj odhadu a intuície. Robili sa merania počas stavby a my sme vždy tŕpli, aby vyšli priaznivo. Pretože kým na stavbe nie sú uzavreté steny a dvere, nevie sa, čo presne sa zmeralo, a keď tam už sú, stavba je vlastne hotová. Merania sa nerobia pri každom kine. Pri jednom sa stalo, že boli presluchy z jednej sály do druhej. Zisťovalo sa prečo a kadiaľ, pretože ciest, kde k takémuto čomusi môže dôjsť, je veľmi veľa. Merania odhalili, že v skladbe stien, kde je veľa sadrokartónov rôznych hrúbok a vrstiev minerálnej izolácie, sa minerálna izolácia vplyvom vlastnej váhy zosunula a pri strope jej bolo menej. A toto je záležitosť realizačnej firmy, musí vedieť, ako uchytiť minerálnu vlnu pri takýchto výškach. Vyriešili sme to, ale bolo to dosť komplikované a dodatočne sa pridávala izolácia. V ďalších projektoch sme potom používali toto zosilnené riešenie. Pri styku strechy a stien pod stropom vzniká jeden z akustických problémov. Každá strecha pracuje, často to boli trapézové plechy a treba akusticky vyriešiť dilatáciu eliminujúcu jej priehyby vo vzťahu k zvislým stenám. Na akustiku treba myslieť aj pri vzduchotechnike, potrubie nemôže prechádzať z jednej sály do druhej priamo, zvuk sa ním totiž šíri. Vzduchotechnika sa musí viesť mimo a separátne, treba používať tlmiče hluku atď. Na to treba upozorniť aj projektanta vzduchotechniky, ak ho vybral investor.

Čo sa týka profesií, vždy sme boli radi, ak bol v tíme niekto, s kým sme už robili, lepšie sa s ním spolupracovalo. My sme zabezpečovali stavebnú časť a vždy sme mali aj minimálne projektanta elektriny. Ten je dôležitý pre zložitosť ovládacích systémov, ich prepojenia, napríklad nadväznosť systémov projektorov na nimi ovládané osvetlenie, zatváranie dverí, ozvučenie, jeho celkové programovanie atď. Nie všetky profesie to vnímali a vždy bolo treba upozorniť každého na problémy akustiky. Týka sa to napríklad aj rozvodov sprinklerov, prechod potrubia z jednej sály do druhej je kritický.

V stvárnení akéhokoľvek priestoru drieme originalita, nie je v prípade multikín architekt viac limitovaný?

Tu sme už pri otázke interiéru. Povrchové úpravy stien sál sa zmenili. Na prekrytie obkladov na stenách sa často používajú systémy napínaných textílií. To sú lišty, ktoré sa dajú pripevniť na konštrukcie v rôznych tvaroch, uhloch, medzi nimi sa napne textília, ktorá prekryje všetky minerálne vlny, ktoré sú za tým. Tie systémy nie sú lacné, vyrábajú ich v Amerike, v Británii, vo Francúzsku. Nedávno ich síce začala vo veľkom vyrábať aj Čína, čo ceny na trhu rapídne znížilo, no stále nie dosť v pomere k nákladom. Preto sme museli vymyslieť, čo s tým urobíme, aby sme sa zmestili do slovenských nákladov. Najprv sme používali na steny len nariasené závesy, kvázi drapérie, ktoré sú charakteristickým znakom pôvodných klasických kín z tridsiatych, štyridsiatych rokov 20. storočia, ale pôsobia na človeka komfortne a noblesne. Závesy sme najprv dávali na všetky štyri steny, postupne sme ich redukovali a namiesto nich sme začali používať perforované sadrokartóny. A tieto, aby boli odolné a trvanlivejšie, sa na povrchu prelepovali textilnými materiálmi. Keď sa stali dostupnými LED pásy, v obkladoch stien sme vytvárali štrbiny, indirektne nasvietené, a tak sa s novými materiálmi vyvíjal aj vizuál kín.

A čo sa týka sedadiel, už za socializmu existovala v Československu firma, ktorá vyrábala kreslá pre kiná a vyrábala ich aj na export. Táto firma na Morave sa rozdelila na dve spoločnosti, ktoré doteraz fungujú a ich výrobky sledujú svetové trendy. Spolupráca s nimi bola veľmi dobrá, aj inštalácia, aj zabezpečený servis. Aj my na Slovensku máme na Myjave výrobcu sedadiel, ale ten dizajnovo zaspal dobu. Do prvého Maxu sa vybrali najprv španielske kreslá, no ukázalo sa, že sú nekvalitné a rozpadávajú sa, takže ich vzápätí vymenili za tie z Moravy.

S ktorým multikinom si najspokojnejší? Ktoré sa vám vydarilo najlepšie?

Človek si vždy môže povedať, že niečo mohol spraviť lepšie, no som hrdý vlastne na všetky kiná. Tak ako som spomínal, čím dlhšie človek robí, tým ide hlbšie a do väčších podrobností. So skúsenosťami sa potom už snaží v projekte novej zákazky premyslieť detailnejšie veci, s ktorými sa už stretol, a predísť problémom v nasledujúcej realizácii. Každé ďalšie kino je urobené lepšie. Ďalšia vec je, že postupom času sú dostupné aj lepšie stavebné materiály a narastá aj skúsenosť stavebných firiem. Za najlepšie väčšinou považujem tie posledné kiná, aktuálne asi kiná Eperia v Prešove, kiná Cinemax v Olomouci a Novum Prešov, veľmi sme sa tešili z projektu kín v Eurovei 2 v Bratislave, ktorých budúcnosť však nie je úplne jasná.

Ktoré kiná na Slovensku ste urobili?

Multikiná pre Cinemax v OC Max v Trnave, Nitre, Trenčíne, Skalici, Dunajskej Strede, Poprade, Prešove, Žiline, Aréne Trnava, Optime Košice, Tulipe Martin, Európe Banská Bystrica, kiná pre Kinostar Zvolen a Prešov, Ster Century v Prievidzi, Žiline, Spišskej Novej Vsi a Košiciach a ďalšie podľa nášho konceptu sú aj kiná v Bory Malle a Eurovei 1 v Bratislave.

Ďakujem za rozhovor.

Ing. arch. Peter Štrpka absolvoval FA SVŠT v Bratislave. Praktické skúsenosti získal najprv v Dopravoprojekte, neskôr v Sibaprojekte a v ateliéri Brumi Uno Consulting. V roku 1998 s architektkou Zuzanou Čižmárovou založili Dark Blue Studio. Diela: Daňový úrad BA Petržalka, Centrum VTI, priestory pre TV Luna, zvukové štúdiá. Postupne sa vyprofiloval v oblasti navrhovania multikín, z ktorých posledné sú kiná pre Cinemax v Novum Prešov, Bory Malle a Olomouci, Kinostar Eperia Prešov